Články / Reporty

Grape festival: Dážď a elektrina davu

Grape festival: Dážď a elektrina davu

Veronika Kubanková | Články / Reporty | 12.08.2013

Prevládajúci indie pop a rock na tohtoročnom Grape festivale v Piešťanoch pritiahol okrem skalných fanúšikov jednotlivých kapiel i žánrových zvedavcov, vrátane mňa. Napriek obojstrannej snahe však i naďalej kamošmi nebudeme. Nemôže za to ani Grape, ani búrková smršť, ktorá spôsobila nepredvídateľné zmeny v programe. Tie sa pomocou aplikácií a facebookových statusov mali dostať k účastníkom, no mnohých práve z tohto dôvodu obišli. Hold, nová doba. Asi mi chýba rovnako dôležitá „aplikácia“ aj na to, aby som vo vystajlovaných alternatívnych kapelách na pomedzí komercie našla ohníček radosti a uvoľnenosti. Ale. Prišli i takí, ktorých plápolajúci talent a energia aspoň na chvíľu zažehnali akékoľvek pochybnosti a potrebu žánrových oklieštení.

Po úvodných piatkových vystúpeniach prevažne slovenských kapiel hrozilo, že pár hodín po otvorení areálu bude na hlavnom pódiu šantiť už len búrka a zopár zblúdilých opilcov. Dážď však nezahnal nadšenie a krytý Kozel stage prichýlil českých Deaths. Prekvapivo neopočúvaných a svojských, bez póz a fráz (podobnosť s Local Natives čisto subjektívna). Jemne plynúca a zároveň nespútaná spleť zastrených gitár s nežným hlasom sa v slamenom opare niesla tak lahodne, že som naivne podľahla myšlienke o prevládajúcej kvalite nasledujúcich vystúpení.

„Give me a blowjob, do me a favour!“ A zopár slín sa nieslo povetrím až k zhlukom prekvapených okoloidúcich. Z nich sa razom stali skákajúci, pretože neodolali drzosti a agresívnej naliehavosti Freaks on Floor, označovanej aj ako „alternative party“ (vážne, zaujímalo by ma, kto tieto post-žánrové hlúpe názvy vymýšľa). Litovskí junáci priniesli do Piešťan nefalšovaný garážový smrad, ktorý sa šíril bez problémov zo strechy Red Bull Tour autobusu. Po čase však zvetrával a zanikal v monotónnom hluku, ktorý si chlapci prehnane poctivo ozvučovali minimálne trištvrte hodiny na ani nie polhodinový koncert.

Po ceste za očakávanými Crystal Fighters mi v hlave neustále znela nevyslovená prosba, aby sa z nich zázrakom stali Crystal Castles, a tak odstránili rozpačitosť, ktorú vo mne album Cave Rave zanechal. Energická bomba tejto baskicko-tanečnej partičky ma však okamžite prevalcovala. Spočiatku akoby diváci nemohli uveriť vlastným ušiam a očiam - prevažná časť kapely vrátane speváka a vokalistiek vyzerala ako Kelly Familly na veľmi psychadelických drogách. Po pár tónoch však africké rytmy a hravé až primitívne melódie vyvolávali príjemné bezstarostné nutkanie k tancu či niečomu podobnému. Bezdôvodný optimizmus sa šíril rýchlosťou blesku vďaka prirodzenému vyžarovaniu kapely, ktorá si pozornosť divákov nepotrebovala vynucovať zbytočnými lichôtkami a výzvami. V takomto obojstrannom súzvuku potom energia kulminuje v krásnych kruhoch a spätných väzbách. Ochranné zaklínadlo však hneď po ich odchode zo scény prestalo fungovať a dážď sa pustil do neúnavného bubnovania.

Len na pol ucha som od okoloidúcich zachytila, že vystúpenia sa časovo posunuli a pokračujú aj napriek neustávajúcemu dažďu na naliehanie účinkujúcich. Pri letmom započutí Dub FX som usúdila, že stavil na tanečnú drum and basovú zložku v natrieskanom stane viac ako na beatboxové performance, ktoré predviedol na Colours of Ostrava. A odvážne som sa pobrala do upršaného šera občas presvetleného zatúlaným bleskom.

Neveriacky som krútila hlavou, keď sa na hlavnom pódiu technici pokúšali postaviť čo najväčšiu hradbu sprievodného osvetlenia a obrazoviek k vystúpeniu tanečných Nero. To, čo prišlo potom, bola absolútna apokalypsa v tom najlepšom zmysle slova. A to v takom, že aj napriek nepriestrelnej šikmej dažďovej clone padajúcej na väčšinu zariadenia páni Daniel Stephens a Joe Ray rozpútali brutálny útok na všetko, čo sa dalo hýbať. Bolo zrazu jedno, že pršiplášte prestávali spĺňať svoje funkcie, bolo jedno, že vcelku prijateľný a nekomerčný dubstep je stále len dubstep. Dážď hral všetkým do karát a keď prišlo na najznámejšiu Doomsday, mala som pocit, že elektrina z davu poháňa celú tú parádu na pódiu a privolala i speváčku, ktorá sa s radosťou vykúpala v daždi. Menšie výpadky zvuku spôsobovali len väčšie vzrušenie v dave a relatívne krátky set zanechal o to dlhšie trvajúci dojem. Keď na diskotéku, tak už len v zajatí vetra a dažďových kvapiek na hranici prechladnutia a zápalu pľúc. Bez srandy.

Grape festival je aj napriek krátkej existencii (4. ročník) častovaný prívlastkom „tradičný“. V tomto roku to znamenalo dress code pre návštevníkov v znamení sedliackeho a vidieckeho štýlu, všadeprítomné a švihácky pristrihnuté stohy slamy, domáce výrobky od kuchyne až po textil. Dalo by sa však namietať, že tradície sú predsa o niečom inom. O tom jednoznačne presvedčil tanečným vystúpením talentovaný súbor SĽUK. Že ľudovky a hlavný stage? Mládež valila v sobotu popoludní oči na inovatívne a vkusné spojenie folklórnej a súčasnej podoby tanca a hudby. Človek mal chuť chytiť si pestrofarebné sukne do rúk už len pre ten pocit. A všetko to boli veľmi krásne ženy a muži.

Po nich však nastúpila hipsteriáda kapiel, z ktorých sa vymykajú azda len veľmi milí Vees. Prvú polovicu koncertu človek hľadá všetko, čo v nich počuje (od Beatles cez Hives až ku Strokes a ešte ďalej) a tú druhú sa skrátka teší z toho, že je to úplne jedno, pretože sú skvelí. Skladby trojica hudobníkov predvádzala s rozkošným, no sebavedomým prejavom, ktorý mal neustále v úzadí prísľub nevyčerpateľnej energie a nápaditosti. Musím však povedať, že jediní účastníci, ktorí sa ma skutočne dotkli, boli Luno. Štyri siluety v tme a prachu dokonale znázornili nevyjadriteľné. Ich ťažobu a zvláštny emocionálny nápor by som znášala v pokoji i po zvyšok festivalu.

Moje hudobné pochopenie však absolútne zlyhalo v prípade Citizens! a, boh ma ochraňuj, aj The Drums a radšej nevraviac o nesmierne únavnej spartakiáde DJa Fresha. V prvom prípade sa jednalo o vystúpenie strašne vážne sa tváriacich hudobníkov hrajúcich jednu skladbu na trilión spôsobov. Ležérne piesne Citizens! do bodky spĺňali retro požiadavky na indierockový prívlastok, no skostnateným prístupom zároveň od seba odháňali akýkoľvek nápad či zaujímavý zvuk. Plus asi dve skladby mi trvalo, kým som si uvedomila, že spevák nie je len trošku plochá žena.

V druhom prípade sa The Drums nepochybne mnohým, ak nie väčšine účastníkom, postarali o kvalitný hudobný pokrm. Profesionálne a autenticky zahrané známe skladby však mne nešmakovali preto, lebo som v nich akosi nevedela nájsť chuť. Tak je to sladké, či slané, či trpké, či čo?
Príjemne pôsobili rozjímaví The Big Pink (teda až kým sa aj z nich nestala len ďalšia alternatívna diskotéka) a organizátori prekvapili aj presunutím slovenskej kapely Billy Barman na sobotňajšiu noc. Ukončili ju pre mňa tí, ktorí mali celý festival začať a niet sa teda prečo hnevať. Až na neskutočný bordel na zemi a akútny nedostatok smetných košov a pitnej vody. Chodiť na festivaly zo zvedavosti sa nie vždy vypláca. Nabudúce skúsim skôr Brutal Assault, reku, nech je aspoň sranda.

Info

Grape Festival
9. – 10. 2013, letiště, Piešťany

foto © Michaela Slobodová

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

Nikdy nejste doopravdy sami (Planes Mistaken for Stars)

Lukáš Grygar 12.12.2019

Středa dopoledne, hraje mi Neil Young, deska Broken Arrow, kterou zakládající kytarista Planes Mistaken for Stars považoval za trestuhodně nedoceněnou.

Tváře povědomé i nepřítomné (PAF Olomouc)

Viktor Palák 10.12.2019

„Po pravdě – nevim,“ odvětila jedna z porotkyň Chalupeckého ceny Vjera Borozan, když se jí moderátoři zeptali, zda se opravdu baví, anebo zda to jen předstírá...

Na kusy (Cult of Luna & spol.)

Jakub Koumar 09.12.2019

The Fall. Světla žhnou a gradující hudba jako by trhala kusy sebe sama a ty padají z pódia do hlediště.

Více lidskosti (Holly Herndon)

Natálie Zehnalová 09.12.2019

Sedm lidí a jedna umělá inteligence zaplnili industriální budovu Kraftwerku odzbrojující dávkou energie, křehkosti a lidskosti.

Pestré farby neo-soulu (Jordan Mackampa)

Jonáš Sudakov 08.12.2019

V obyčajnom šedom svetri a s drobnou zimnou čiapkou sa podobá na Marvina Gayea nielen vizuálne, ale v jeho tvorbe je počuť aj dušu tejto legendy.

Dvakrát tři na Contempulsu (Trio Catch, Poing)

Jan Starý 03.12.2019

Během celého bloku fascinovalo nejen to, jak precizně jsou hráčky sehrané, ale i souznění, které se dá občas zachytit u jazzových nebo rockových kapel.

Méně světla (Boy Harsher)

Michal Smrčina 02.12.2019

Vidím trika Nitzer Ebb, gotiky z krypt mísící se s klasickým techno výkvětem v černém, vidím chlapce v béžových rolácích...

Oběd u ďáblovy bábinky (Ghost)

Jiří Vladimír Matýsek 02.12.2019

Švédský fenomén Ghost hrál u nás už dvakrát, nikdy to ale nebylo pořádně. S plnohodnotnou show dorazili až nyní, do moderních, chladných prostor O2 Universa.

Chaos, který nikdy nenastal (Amnesia Scanner)

Natálie Zehnalová 02.12.2019

Stojíme kolem dokola nevelkého pódia, sestávajícího ze třech oddělených platforem situovaných tak, aby se na představení dalo dívat i z vrchních pater majestátní budovy Kraftwerku.

Iba plakať v tmavých kútoch (The Paper Kites)

Jonáš Sudakov 27.11.2019

Pri akustických častiach nabádal barmanov, aby robili tie najtichšie drinky v ich živote a fanúšikov zas povzbudzoval, aby sa pripojili k spevu, iba keď poznajú slová...