Zápas agresívnej klubovej estetiky s distingvovanosťou orchestrálneho zvuku (julek ploski)

Left field je defenzívna bejzbalová pozícia a hráč, ktorý ju zastáva, býva vraj najosamelejším na ihrisku. Nachádza sa totiž ďaleko od pálkara – teda od centra diania. Príslušný výraz sa (najmä) v Spojených štátoch zaužíval aj ako metafora pre umelca, ktorý tvorí neobvyklými metódami, dištancujúc sa od trendov. Jedným z najzaujímavejších vydavateľstiev, ktoré sa v súčasnosti sústredia na tvorbu elektronických left fielderov, je americký label Orange Milk Records. Výnimočný je aj tým, že poskytuje príležitosť umelcom naprieč kontinentmi. Po japonskej či austrálskej tvorbe prichádza na rad poľská, a to z dielne Juleka Ploského.

Dlhý čas sa mohlo zdať, že tento varšavský experimentátor sa dobrovoľne stavia do osamelej pozície podivína, ktorý odmieta akékoľvek konexie s väčšinovým zvukom. Pravdou však zrejme je, že po celý čas aktívne sledoval klubové trendy. Na jeho najnovšom projekte nie je ani stopy po industriálnej špinavosti prvých dvoch albumov. Namiesto toho okupujú priestor najmä syntetické vlny znejúce v masívnych, zámerne nedokonale zladených unisonách – a to je predsa typické predovšetkým pre súčasné mainstreamové techno či hardstyle. No zatiaľ čo komerčná tanečná hudba človeku spoľahlivo poskytne to, po čom baží – po napätej build-up pasáži zakaždým príde vytúžený drop –, Julek testuje poslucháčovu trpezlivosť. Napína ho a provokuje. Na jednom mieste v nečakanom momente zmení rytmus, na inom nechá futuristický syntetizátor spolu s úderným beatom zaniknúť v bezmála etnicky znejúcej melódii.

Niežeby sa pokúšal svoje dielo akokoľvek regionálne podfarbiť. Ide skôr o snahu čerpať popri klubovom znení aj z iných hudobných foriem. Ako priznal v rozhovore pre platformu Shape, imponujú mu filmové soundtracky využívajúce široké spektrum nástrojov. V konečnom dôsledku teda Ploski ako tvorca realizuje akýsi test znášanlivosti. Vydrží to vznešená orchestrálna línia, ak vedľa nej postavíme kadenciu akordov v bubblegum bass štýle? Čo sa stane, ak žáner trance skombinujeme s melódiou ako vystrihnutou z hororového filmu? Ukazuje sa, že Hotel ***** je ubytovacím zariadením, v ktorom nikto nemá výraznejší problém so susedmi. Absencia problémov však vôbec neznamená nudu. Naopak, napätia je na albume požehnane – pripomína to jazdu na horskej dráhe, ktorú nemusí každý ustáť.

Ak chce poslucháč predísť nevoľnosti, azda by nemal nadŕžať ani jednej strane. Hotel **** totiž pripomína súboj rivalov – zápas agresívnej klubovej estetiky s distingvovanosťou orchestrálneho zvuku. A víťazom sa nestane nik. Zápolenie sa skončí remízou. Tvrdohlaví priaznivci jedného alebo druhého tábora budú zrejme čeliť sklamaniu. Ale ten, kto si chce nezaujato vychutnať samotnú hru, bude nadšený.